Hlavní aktéri
1. Pracovať spoločne
Zdieľanie právomocí v EU
Členské štáty Európskej únie sú severénnymi štátmi, ktoré sa rozhodli združiť ich suverenitu v niektorých kľúčových oblastiach vlády. Sú to oblasti, v ktorých spojené fungovanie na európskej úrovni je v záujme členských štátov. EU nie je pravdaže federálnym štátom. Je to unikátny systém, ktorý sa sústavne vyvíjal počas jej histórie viac než 50 rokov.
Rovnako ako každá vláda, Únia má legislatívnu a výkonnú moc a nezávislé súdnictvo, podporované ďalšími inštitúciami.
Právomoci inštitúcií EU sú definované v zakladacích zmluvách. Tieto zmluvy boli uzatvorené dohodou členských štátov a potom samostatne ratifikované v každej krajine. Pôvodná zmluva, Zmluva z Ríma (Treaty of Rome) zakladala Európske hospodárske spoločenstvo (EEC, European Economic Community) v roku 1958 . Zmluva z Maastrichtu z toku 1992 zakladala Európsku úniu a rozvinula ju z čisto ekonomicky zameranej únie do politickejšieho zoskupenia. Ďalšie zmluvy, Single European Act (1987), Treaty of Amsterdam (1999) aˇTreaty of Nice (2003) tie všetky pridali niečo signifikantného do Únie, jej úlohy a funkciám.
Nasledujúcim krokom bol zámer vytvorenia ústavy pre EU, ktorá by priniesla dokopy všetky predchádzajúce zmluvy a narovnala, medzi iným, rozhodovaciu a zahraničnú politiku rozšírenej Únie. 29. októbra 2004, sa hlavy štátov, vlád a ministri zahraničných vecí 25 členských štátov a troch kandidátskych krajín, Rumunska, Bulharska a Turecka, stretli v Ríme pri podpise Zmluvy o vytvorení ústavy (Treaty Establishing a Constitution) pre Európe. Ratifikačný proces zmluvy sa však dostal do ťažkostí, keď občania Francúzska a Holandska ju odmietli v referendách v roku 2005. O osude ústavy sa aktívne diskutovalo počas nemeckého predsedníctva v 2007. Najneskôr v druhej polovici 2008, počas prevzatia predsedníctva Francúzskom, sa prijmú opatrenia.
Tri inštitúcie EU zodpovedné za tvorbu politiky a prijímanie rozhodnutí sú Rada Európskej únie (Council of the European Union, reprezentujúca národné vlády), Európska komisia ( European Commission, orgán reprezentujúci kolektívny európsky záujem ) a Európsky parlament ( European Parliament, reprezentujúci obyvateľov ).
Rozhodovací proces
Európska komisia je jedinou inštitúciou EU, ktorá môže iniciovať legislatívny proces. Skôr než sa tak stane, musí však konzultovať so záujmovými skupinami a expertami, aby sa uistila, že občania Únie dostanú náležitý výsledok. Pravidelne sa stretáva s výbormi expertov z národných vlád a ich agentúr a rovnako sa stretáva s organizáciami reprezentujúcim i na európskej úrovni široké rozpätie sektorov, vrátane priemyslu, verejných služieb, odborových organizácií, spotrebiteľských skupín, regionálnych organizácií a nevládnych organizácií (NGO). Mnohé z týchto skupín si udržiavajú prítomnosť v Bruseli aby mohli lobovať v Komisii, pretože vedia, že najlepším časom na ovplyvnenie novej legislatívy je čas ešte pred tým, než sa legislatíva stane oficiálnym návrhom.
Po tom, čo Komisia prijala návrh na novú legislatívu predloží ho Európskemu parlamentu a Rade ministrov. Obe inštitúcie ho môžu buď prijať v danej podobe, navrhnúť dodatky, či ho zavrhnúť ako celok (ale to sa stáva zriedka). V mnohých prípadoch Komisia tento návrh tiež konzultuje s Hospodárskym a sociálnym výborom alebo s Výborom pre regióny, čo sú dva 'oficiálne' poradné orgány EU, ktorých názory sú úplne nezáväzné.
Spolurozhodovací proces: Najbežnejší spôsob pre prijatie legislatívy EU je známy ako ‘spolurozhodovanie’, kde Rada a Parlament zdieľajú právomoc vytvárania zákonov. Najprv Parlament, potom Rada, realizuje prvé čítanie legislatívy navrhovanej Komisiou. Ak je postoj oboch organizácií rovnaký, legislatíva sa prijíma priamo. V tomto štádiu nie sú žiadne časové limity, takže Rada nemusí ukončiť svoje prvé čítanie po celé mesiace alebo aj roky, po tom čo Komisia prednesie svoj návrh.
Ak v názoroch existujú rozdiely, návrh sa vráti do Parlamentu, potom do Rady, na druhé čítanie. Od toho momentu, na proces sa vzťahujú časové limity. Ak v ľubovoľnom stupni sa obe pozície zhodujú, legislatíva je prijatá. Tam, kde rozdiely zostávajú, pokúša sa kombinovaný ‘zmierčí výbor’ dohodnúť na spoločnom texte, ktorý potom musí byť samostatne potvrdený obidvomi inštitúciami. Komisia v priebehu participuje. Ak nedôjde k dohode na žiadnom spoločnom texte alebo ak je spoločný text zamietnutý, potom legislatíva nebude prijatá.
Rada sa snaží o dosiahnutie konsenzu, ale v mnohých príápadoch môžu byť rozhodnutia prijaté ‘kvalifikovanou väčšinou’ – kde počet hlasov členského štátu je zhruba proporcionálny k jeho veľkosti. V niektorých citlivých otázkach je požadovaná jendohlasnosť.
V niektorých prípadoch, kde členské štáty váhajú v odovzdaní moci Parlamentu, použije sa ‘konzultačný postup’. Tu je Parlament len oprávnený dať svoje stanovisko ku legislatívnemu návrhu – ale musí mať možnosť tak urobiť – predtým, než Rada príjme legislatívu. V týchto prípadoch, sa od Rady obvykle vyžaduje jednohlasné rozhodnutie.
V iných prípadoch, sa od Parlamentu očakáva jednoduchá ‘odpoveď áno-nie’. Tento postup, známy ako ‘schvaľovací postup’, sa používa napríklad na potvrdenie členov Komisie alebo na schválenie dohody podpísanej s nečlenskou krajinou.
Po prijatí: Keď legislatíva EU bola prijatá, od Komisie sa vyžaduje, aby zabezpečila jej správne a úplné implementovanie – a bez určovania nejakých časových limitov – vo všetkých členských štátoch. Komisia (alebo členské štáty ) môže priniesť veci pred Súdny dvor (Court of Justice) proti tým členským štátom, ktoré nesplnili svoje záväzky ku právu EU. Úlohou Dvora je roztriediť všetky rozdiely, ktoré môžu narásť medzi národným a európskym právom a zabezpečiť, že legislatíva EU je interpretovaná jednotne vo všetkých členských štátoch.